Vojna proti terorizmu vyhlásená Bushovou administratívou spôsobila medzi krajinami Európskej únie hlboké rozpory. Nachádzala sa Európa na pokraji rozpadu?

História: Vojna v Iraku

https://api.multimedia.europarl.europa.eu/documents/20125/15800323/v001-0018-skx_mf.srt

Vojna v Iraku, ktorá začala 20. marca 2003,  poznačila hlbokú cezúru v histórii EÚ.

V období medzi pádom Svetového  obchodného centra z 11. septembra 2001

a rozšírením EÚ o 10 nových členov  1. mája 2004,

potvrdil neschopnosť európskych lídrov  zaujať jasnú pozíciu

vo vzťahu k "vojne proti terorizmu",  vyhlásenú Bushovou administratívou.

Prinášame odpovede europoslancov,  ktorých kreslá sa vtedy nachádzali v prvom rade.

Značná väčšina v Parlamente  bola proti vojne v Iraku.

Samozrejme aj v Parlamente  boli prítomné určité rozpory,

ale prikláňali sme sa viac  k francúzskemu postoju

než k akémukoľvek inému v otázke vojny  v Iraku. Podľa mňa to bol ten správny postoj.

V Nemecku sa táto pozícia  využila ako argument vo voľbách,

ale nijako sa nesnažili ovplyvniť  postoj Američanov k tejto vojne.

Myslím si, že zaoberať sa mierom a vojnou  v rámci volieb je nesprávne.

Podľa mňa mala táto otázka  veľmi vážne dôsledky.

A ešte stále na tieto rozpory doplácame.

Americký plán  vojenskej intervencie v Iraku

zakladal na údajných hrozbách,  ktoré predstavovali zbrane,

možno dokonca jadrové,  v rukách Saddáma Husajna,

navyše v regióne narušenom  činnosťou al-Káidy,

celosvetovo obávanej organizácie  vedenej Usámom bin Ládinom.

Saddám Husajn, napriek všetkým jeho  strašným činom, s al-Káidou nijak nesúvisel.

Bolo to dosť očividné,  že s al-Káidou nemal nič spoločné

ani sa nikdy neobjavili žiadne dôkazy  o prítomnosti zbraní hromadného ničenia.

na vedenie vojny,  ktorá s 11. septembrom nijak nesúvisela

Spor ohľadom  zbrojných inšpekcií OSN v Iraku

bol predovšetkým príležitosťou  poukázať na hlboké rozpory v Európe.

Použitie sily by malo tak vážne následky

pre obyvateľstvo, pre región  a pre medzinárodnú stabilitu,

že by s ním malo byť počítané  ako s posledným riešením.

30. januára podpísalo  osem lídrov európskych vlád

list, podporujúci plán americkej  vojenskej intervencie v Iraku.

10 ďalších sa pripojilo 5. februára.

O 9 dní neskôr proti nemu v New Yorku  tvrdo vystúpil francúzsky minister zahraničia

zo strany USA, UK a Španielska  v prospech intervencie.

Nasledoval ďalší odpor zo strany  Francúzska, Nemecka a Ruska

pred konečným stvrdením USA, UK, Španielska  a Portugalska na Azorských ostrovoch.

20. marca priznalo grécke predsedníctvo  neúspech svojho úsilia

Podľa mňa bolo veľmi nesprávne,  že sa Rada ministrov zahraničných vecí

nezačala zaoberať touto otázkou včas.

Prvýkrát ju riešili vo februári 2003

Kancelár Schröder sa vyjadril  jedným smerom, Tony Blair iným

a nakoniec ani jeden z nich  nič neovplyvnil.

Mali sme spojiť sily,  potom by sme mohli Američanov ovplyvniť.

Spojené kráľovstvo zohrávalo  škodlivú, negatívnu úlohu

pod vedením Tonyho Blaira,  "pudlíka" Georga Busha.

To vytvorilo obrovskú nedôveru  medzi vládami a verejnou mienkou.

nebola Atlantická aliancia  zahrnutá do intervencie v Iraku.

začala prekonávať obdobie  hlbokej krízy identity.