Únia sa čoraz viac zbližuje, avšak stále nemá spoločnú armádu, ktorá by chránila záujmy Európy. Pozreli sme sa do minulosti na možné príčiny.

História: Európske obranné spoločenstvo

https://api.multimedia.europarl.europa.eu/documents/20125/15386177/v001-0010-sk.srt

Európske obranné spoločenstvo  na papieri vzniklo 27. mája 1952.

Ale táto spoločná európska armáda  nikdy nevznikla,

čím ponechala  vojenské záležitosti NATO-u.

Organizácia Severoatlantickej zmluvy  -NATO vznikla v 1949

ako protiváha rastúcemu  sovietskemu bloku.

Geoffrey Van Orden, britský poslanec EP

a niekdajší brigádny generál NATO  sa s nami vrátil späť do minulosti.

Kvôli prítomnosti sovietskej hrozby,  Pražskej jari,

a čoraz násilnejšej povahe  komunistických prevratov

bolo nutné brániť Západ  a opätovne vyzbrojiť demokracie.

A jasne sa vtedy vedelo, že to môže byť  úspešné len ak sa zapojí aj Nemecko.

Až dovtedy bolo Francúzsko proti  opätovnému zbrojeniu Nemecka.

Ale v 50. rokoch 20. storočia potrebovali  USA bojujúce s Kóreou pomoc,

takže žiadali vyzbrojenie  Západného Nemecka,

aby mohlo ako súčasť NATO  obraňovať Západnú Európu.

Zhovárali sme sa s Mauriceom Faurem,  vtedajším francúzskym poslancom

a zapáleným stúpencom  európskej integrácie.

V skutočnosti bolo problémom  opätovné nemecké zbrojenie,

pretože to bol jediný cieľ  obranného spoločenstva.

Francúzsko chcelo nájsť taký systém,  aby sa zapojilo aj Nemecko,

aby však pokrýval výzbroj  a obranné potreby západu,

ale do istej miery by sa  vzdalo svojej suverenity.

Takto sa zrodila myšlienka  Európskeho obranného spoločenstva.

Vzniklo vďaka  Parížskej zmluve z roku 1952,

ktorú podpísalo Francúzsko,  Západné Nemecko,

Taliansko, Holandsko,  Belgicko a Luxembursko.

Chápalo sa to tak,  že Francúzi budú slúžiť

Isto to bolo komplikované,  ale Francúzi tomu plne rozumeli.

Ale 30. augusta 1954 francúzsky  parlament zmluvu odmietol.

Zástancom de Gaullea  to až tak neprekážalo.

Prečo? Lebo práve skončila vojna,  oni si mysleli, že to nebude fungovať.

Európske obranné spoločenstvo skončilo,  cez Európske hospodárske spoločenstvo

sa motorom integrácie  stalo hospodárstvo.

Treba si počkať až na rok 1992, aby sa  spoločná bezpečnostná, obranná politika,

ktoré zahŕňali  myšlienku spoločnej armády,

dostali do jedného z troch pilierov Únie.

ktorý hovorí o ambíciách  obranného mechanizmu v rámci EÚ.

Spoločná bezpečnostná a obranná  politika inak aj SBOP

má za cieľ rozvíjať  civilné a vojenské kapacity EÚ,

Misie sa vykonávajú na odlišných bázach.

Misiu Atalanta-bojujúcu  proti pirátstvu pri somálskom pobreží-

tvorí 17 000 vojakov  z desiatich členských štátov,

ktoré poskytli námorné a vzdušné  jednotky. Zapojili sa dva štáty mimo EÚ.

Krízové riadenie, prevencia konfliktov,

zmeny v SBOP sa prelínajú  s cieľmi NATO.

Ambícia Európskej únie  po obrannej identite

sa enormne zvýšila až tak, že sme  prišli k Lisabonskej zmluve,

ktorá to všetko robí konkrétnejším

a vytvára post vysokej predstaviteľky  pre zahraničnú politiku,

a vojenské záležitosti patria  do jej sféry pôsobnosti.

Európska obrana  už teda má predstaviteľku,

no nemá svoju nezávislú stálu armádu.