Ťažko vyjednaná Amsterdamská zmluva položila významné základy pre budúcnosť zmlúv EÚ. Boli však zmeny tak zásadné a ďalekosiahle, ako sa očakávalo?

História: Amsterdamská zmluva

https://api.multimedia.europarl.europa.eu/documents/20125/16427888/v001-0028-sk.srt

Po dvoch rokoch rokovaní sa  hlavy štátov a vlád EÚ

zišli 16. júna 1997,  aby dokončili Amsterdamskú zmluvu.

Zmena zmluvy bola zdĺhavou záležitosťou.

Prejednávala sa  na medzivládnych konferenciách,

kde sa zástupcovia členských štátov

museli dohodnúť na mnohých  reformných návrhoch.

Jean-Luc Dehaene bol v tom čase  belgickým premiérom.

sme dúfali, že budeme môcť vyriešiť  isté veci, ktoré Maastricht nevyriešil.

Medzičasom sa EÚ rozšírila  a bolo nutné spraviť viac.

Konečný výsledok bol však  pre nás sklamaním.

najmä ohľadom rozhodovania  kvalifikovanou väčšinou,

Pred Amsterdamom sa musela väčšina  rozhodnutí v Rade ministrov

prijímať jednomyseľne. Napríklad  v hospodárskych a menových veciach

sa vyžadoval súhlas  všetkých členských štátov.

Jednomyseľnosť bola v skutočnosti  len iným slovom pre nehybnosť,

vždy vás totiž vydieral niekto,  kto nechcel ísť vpred.

Dôležité bolo túto prekážku odstrániť

a pokúsiť sa zaviesť  rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou.

Zmluva rozšírila kvalifikovanú  väčšinu na množstvo oblastí,

vrátane verejného zdravia  a colnej spolupráce.

Kvalifikovaná väčšina bola dosiahnutá  pri zhruba 71 %-nej väčšine.

Každý štát mal určitý počet hlasov,  tzv. vážené hlasovanie.

Luxembursko malo napríklad 2 hlasy,  kým Nemecko 10.

Nebolo to však len o boji o moc  medzi členskými štátmi.

Amsterdamská zmluva bola ďalším krokom

smerom k posilneniu  právomocí Parlamentu

voči slobodne zvoleným  zástupcom občanov.

V rámci tzv. procedúry spolurozhodovania

mali Európsky parlament a členské štáty  takmer rovnakú hlasovaciu silu

v 23 oblastiach, vrátane zamestnanosti,  zdravia, dopravy a životného prostredia.

EP získal aj právomoc schvaľovať  predsedu Európskej komisie,

a tiež možnosť uvaliť sankcie na členské  štáty porušujúce ľudské práva.

Jan Mulder bol v čase Amsterdamskej  zmluvy holandským europoslancom.

Keď som bol v 1994  po prvýkrát zvolený,

hlavnou témou bolo  dať Parlamentu viac právomocí.

no každý krok tým smerom  je krok správnym smerom.

Zmluva priniesla aj  posilnenú spoluprácu

na zvýšenie efektívnosti Únie,  ktorá sa chystala na ďalšie rozšírenie.

Táto umožnila skupine členských štátov  pokročiť v integračnom procese,

napríklad v oblasti justičnej spolupráce  v trestných veciach.

Amsterdamský samit bol  ďalším krokom

verejnosti boli predstavené  prototypy nových mincí.

si členské štáty uvedomili obmedzenosť  vtedajšej spoločnej zahraničnej politiky.

aby zapracovala na efektívnejšej  zahraničnej a obrannej politike.

Nesmieme zabúdať, že krajiny ako Rakúsko  a severoeurópske štáty,

sa do tohto mechanizmu zapájali zdráhavo.

Práve preto sme začali  s tzv. Petersberskými úlohami,

Amsterdam tu predstavoval  významný krok.

Zmluva tiež vytvorila  post Vysokého predstaviteľa

pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku.

V rokoch 1999 až 2009 ho zastával  bývalý španielsky

generálny tajomník NATO Javier Solana.

Amsterdamská zmluva bola podpísaná  2. októbra 1997

ministrami zahraničných vecí  15 členských štátov EÚ.

Amsterdam síce položil významné základy  pre budúce zmluvy Únie,

mnohých však sklamalo,  ako málo sa dosiahlo

na zdĺhavých medzivládnych konferenciách.

Po vstupe Lisabonskej zmluvy  do platnosti v r. 2009

sa akákoľvek ďalšia zmena unijných zmlúv  bude najprv musieť

orgánu zloženého zo zástupcov  členských štátov, národných parlamentov

Po konvente bude nasledovať  medzivládna konferencia,